Pravdepodobne áno. Ale začnime pekne od začiatku a to cestou, ktorú sme najskôr museli zdolať.

Priamy let zo Slovenska na Kostariku. Pekná predstava. Škoda však, že takýto "spoj" nechodí. A preto sme si cestou do našej cieľovej destinácie ešte urobili zastávku na letisku vo Viedni, v Amsterdame a v New Yorku. Veď prečo nespoznať aj tieto veľkomestá, aj keď len z letiskovej haly? Keď sme horko ťažko pristáli v New Yorku, čakala nás tam pekná snehová nádielka a ešte krajšia prebiehajúca snehová kalamita. Z letiskových tabúľ na nás zazerali samé zrušené lety a s tým našim (ktorý mal niekoľkohodinové meškanie), to tiež nevyzeralo ružovo. Nakoniec, po polhodinovom umývaní nášho lietadla neidentifikovateľnou tekutinou (zrejme aby sme prežili tú snehovú kalamitu aj vo vzduchu), sme vyrazili. Šup jeden Kinedril do úst. Síce som antitabletkový človek, ale tie turbulencie by som v inom stave ako v spiacom fakt neprežila. 

Peťo si čakanie na lietadlo v New Yorku spríjemnil jazmínovým čajom a ja som vyskúšala pod vidinou silne zdravého nápoja "pumpkin chai laté". Ešte, že wécka neboli ďaleko .

Po príjemnom lete, pri ktorom mi hlava padala do jednej a druhej strany (milujem toto cestovateľské spanie), nás čakala už len posledná prekážka deliaca nás od vytúženej posteli. Štvorhodinová cesta do mestečka Puerto Viejo. Dopravil nás tam Tico (rozumej Kostarikánec), ktorý nás už vyčkával na letisku. Keďže sme cestovali v noci, veľa nechýbalo a Kostariku by sme prežili v jednej z ich nemocníc. Šoférovanie v noci a mikrospánok proste fakt nie je sranda. Našťastie, táto naša cesta sa skončila dobre a po niekoľkých zastávkach na predýchanie a prebratie sa, sme konečne dorazili. Už len šípka do postele a ráno mohol začať náš prvý deň na Kostarike.

A teraz už stručne (aby som vás dlhým čítaním neunudila k smrti ).

1. deň-  po prvej prechádzke po pláži a okolia sme mali dosť. Je možné aby existovalo miesto, kde nasadili všetku zeleň sveta? Už len pri pohľade z postele vidíme viac zelene ako v celom bratislavskom Ružinove. Kochajúc sa touto krásou, sme sa zastavili na mangové smoothies a čokoládu (ktorú majú na Kostarike v uňo ňuno kvalite vďaka kakaovníkom, ktoré tu rastú) a začali sa riadiť podľa ich hesla Pura vida. V preklade - užívať si dnešok, na zajtrajšok sa vykašlať, nikam sa neponáhľať, veľa nepracovať. Na túto teóriu sme sa adaptovali pomerne rýchlo .

2. deň- po tom ako sa Peťo naučil ako zúžitkovať kokosy (ktorých je všade asi miliarda), sme vedeli, že prežijeme, aj keby sa stratíme a okradnú nás. Nasadli sme na bicykle a užívali si cestu hotovou botanickou záhradou na jednu z krásnych pláží. Cestu nám spríjemňoval spevokol rôznych živočíšnych tvorov a cestou späť sa nám podarilo zazrieť aj našich predchodcov- opice .

3. deň- po skvelom rannom behu po pláži a pozorovaní východu slnka som som si užívala krásy Kostariky už iba z postele, príp. pozerajúc sa do záchodovej misy kúpelne. Doteraz neviem čo môjmu žalúdku neulahodilo, ale dúfam, že už sa tomu budem na míle vyhýbať. 

Nie, nie...nepocikala som sa. Som len neskúsená bežkyňa po pláži .

4. deň- v sobotu v Puerto Vieju prebiehajú trhy. Ako správna žena, nakupovanie môžem, takže ide sa nakupovaaať.  Po nich sme zamierili smer surfistické preteky, ktoré sa konali práve tento víkend. Doteraz nechápem ako niekto môže prežiť na takých vlnách, do ktorých keby ja vkročím, tak by mi ani sám MičBjúkenen nepomohol.

5. deň-  nedeľa nie je špeci deň len u nás. Aj tu ľudia v nedeľu oddychujú (okrem toho, že oddychujú podľa ich hesla Pura Vida aj celý týždeň). Na pláži sa ocitlo veľa veľa rodiniek, ktoré si užívali tento deň. My sme okrem kúpania navštívili aj kostolík, v ktorom sme si vychutnali omšu (síce sme nič nerozumeli, ale treba sa poďakovať tomu tam hore za to, že môžeme byť na tomto nádhernom mieste).

Obrázok vľavo- chodiaci pobrežný obchod. Iba okolo človeka prejdú, príp. sa usmejú, ale nikdy nikoho na kúpu nenahovárajú. Turci, Egypťania, či Tunisania by sa mali čo od nich učiť. Obrázok vpravo- kostolík, v ktorom omša býva iba raz do týždňa, v nedeľu o tretej.  Namiesto podávania ruky sa tam ľudia objímajú .

6. deň- vraj adrenalín je zdravý. Tak sme zašli na výlet zvaný "Canopy tour" a dobrodružstvo sa mohlo začať. Ešte doteraz mám na ruke svalovicu z brzdenia na lanách, na ktorých sme sa spúšťali. Dobrovoľne sa však spúšťať cez desiatky metrov hlboké rokliny, nebola vždy sranda .

Takto sme sa usmievali len na začiatku. Potom to bol už len strach v očiach, ktorý išiel z našich tvárí (teda aspoň z mojej ) .

Ešte zopár takých skokov a prekonám aj Tarzana .

7. deň - boli sme pozvaní na oslavu krásnych piatich narodenín. Oslava ako z amerického filmu - 25 detí jašiacich sa vo veľkom bazéne, na preliezkach, trampolíne, potom pizza, torta a na záver rozbíjanie "piňaty" (papierového koňa, z ktorého vypadla miliarda cukríkov). Viac ako oslávenkyňa Laura si to užíval Peťo. Vždy vraj chcel zažiť to rozbíjanie koňa .

Oslávenkyňa Laura vpravo.

O tomto zvyku som ani neslýchala. Peťo ho však veľmi dobre pozná hlavne z amerických filmov a konečne si ho užil aj live.

Na záver fotka nás a Peťovej kostarickej rodiny. A čo vám napísať k môjmu opáleniu? Hmm...áno, nosiť slnečné okuliare sa niekedy nevypláca .

V ďalšom článku sa dočítate, čo sme sa na Kostarike naučili. Ale to až o niekoľko dní.

Tešíme sa už na Zumbu a dúfame, že si poriadne užívate hodiny aj bez nás .

Pura Vida.