Náš prvý týdeň na Kostarike alias ocitli sme sa v raji?
Pravdepodobne áno. Ale začnime pekne od začiatku a to cestou, ktorú sme najskôr museli zdolať.
Priamy let zo Slovenska na Kostariku. Pekná predstava. Škoda však, že takýto "spoj" nechodí. A preto sme si cestou do našej cieľovej destinácie ešte urobili zastávku na letisku vo Viedni, v Amsterdame a v New Yorku. Veď prečo nespoznať aj tieto veľkomestá, aj keď len z letiskovej haly? 
Keď sme horko ťažko pristáli v New Yorku, čakala nás tam pekná snehová nádielka a ešte krajšia prebiehajúca snehová kalamita. Z letiskových tabúľ na nás zazerali samé zrušené lety a s tým našim (ktorý mal niekoľkohodinové meškanie), to tiež nevyzeralo ružovo. Nakoniec, po polhodinovom umývaní nášho lietadla neidentifikovateľnou tekutinou (zrejme aby sme prežili tú snehovú kalamitu aj vo vzduchu), sme vyrazili. Šup jeden Kinedril do úst. Síce som antitabletkový človek, ale tie turbulencie by som v inom stave ako v spiacom fakt neprežila.
Peťo si čakanie na lietadlo v New Yorku spríjemnil jazmínovým čajom a ja som vyskúšala pod vidinou silne zdravého nápoja "pumpkin chai laté". Ešte, že wécka neboli ďaleko 
.
Po príjemnom lete, pri ktorom mi hlava padala do jednej a druhej strany (milujem toto cestovateľské spanie), nás čakala už len posledná prekážka deliaca nás od vytúženej posteli. Štvorhodinová cesta do mestečka Puerto Viejo. Dopravil nás tam Tico (rozumej Kostarikánec), ktorý nás už vyčkával na letisku. Keďže sme cestovali v noci, veľa nechýbalo a Kostariku by sme prežili v jednej z ich nemocníc. Šoférovanie v noci a mikrospánok proste fakt nie je sranda. Našťastie, táto naša cesta sa skončila dobre a po niekoľkých zastávkach na predýchanie a prebratie sa, sme konečne dorazili. Už len šípka do postele a ráno mohol začať náš prvý deň na Kostarike.
A teraz už stručne (aby som vás dlhým čítaním neunudila k smrti ).
